Syndróm podvodníka je ten nepozvaný hosť, ktorý aj tým najkompetentnejším ľuďom šepká do ucha, že ich úspech je náhoda a že si to každý čoskoro uvedomí a všetko odhalí.
Nepozerá sa na diplomy a úspechy, podkopáva sebadôveru zvnútra, uvádza spravodajca .
Psychológovia sa domnievajú, že korene tohto javu často siahajú do detstva, kde pochvala mohla byť podmienená a závisela len od grandióznych úspechov. Človek si interiorizuje postoj, že jeho hodnotu neurčuje úsilie, ale výlučne bezchybný výsledok.
Pixabay
Odborník na rozvoj kariéry upozorňuje, že syndróm podvodníka je charakteristický najmä pre perfekcionistov, ktorí sa panicky boja urobiť aj malú chybu. Strach z toho, že nebudú „dosť dobrí“, ich paralyzuje oveľa viac ako samotných nováčikov.
Je zaujímavé, že tento stav sa často zhoršuje v čase kariérneho postupu alebo verejného uznania. Mozog interpretuje novú úroveň zodpovednosti nie ako zaslúžený úspech, ale ako hrozbu, ktorá si vyžaduje mobilizáciu všetkých síl, aby zabránila „hanbe“.
Jedna úspešná spisovateľka sa priznala, že s každou novou vydanou knihou sa len viac obávala, že tentoraz čitatelia uvidia, že to „nevytiahla“. Musela sa doslova nútiť posielať rukopisy do vydavateľstiev, pretože vnútorný hlas jej hovoril, že nie sú dokonalé.
Samotný boj s týmto stavom je takmer zbytočný, pretože každý nový úspech impostor syndróm jednoducho používa ako dôkaz svojej správnosti. Psychológovia odporúčajú dostať tieto obavy na povrch tým, že ich vyslovíte psychológovi alebo dôveryhodnému kolegovi.
Keď sa iracionálny strach vysloví nahlas, často stratí svoju silu a ukáže sa, že je to len súbor úzkostných myšlienok. Užitočné je viesť si „denník úspechov“, kde sa zaznamenávajú všetky, aj malé, profesionálne víťazstvá a pozitívna spätná väzba.
Opätovné čítanie takýchto záznamov vo chvíľach pochybností slúži ako silný protijed na toxického vnútorného kritika. Postupne si človek uvedomí, že cesta k majstrovstvu pozostáva z pokusov a omylov, nielen z víťazstiev.
Prijatie vlastnej „neideálnosti“ sa nestáva porážkou, ale oslobodením, ktoré otvára cestu k skutočnému, nie mučivému profesionálnemu rastu.
Prečítajte si tiež
- Prečo multitasking spomaľuje prácu: ako nás mozog trestá za prepínanie
- Prečo sa musíme naučiť emočné hranice: prečo empatia nie je o obetovaní sa
